Príroda nám opäť raz ukázala svoju moc a z pôvodného naháňania snežienok po Devínskej Kobyle bol nakoniec zážitok na ktorý sa nezabúda. Ale poďme pekne po poriadku. Devínska Kobyla – najjužnejší cíp Malých Karpát, bohatá na všemožné prírodné zaujímavosti je od roku 1964 vyhlásená za Národnú prírodnú rezerváciu. Nečudo, že naše kroky viedli práve sem. Je tu čo pozerať v každom ročnom období – zaujímavé geologické úkazy v podobe rozmanitosti hornín (piesok, dolomit, žula aj bridlica, skameneliny), rozmanitosť živočíšnej ríše je tiež úžasná, ale možno najviac si oko milovníka prírody príde na svoje pri objavovaní miestnej flóry.

Evi sem roky chodí a tento termín mal pre ňu od začiatku jasnú tému – snežienky. Teplá zima však spôsobila, že všetko v prírode je trošku urýchlené. Preto už pár dní pred výšľapom Evi jasala a plesala so slovami – máme sa na čo tešiť, to bude nádhera. A naozaj. Devínska Kobyla sa predviedla v plnej kráse.  Hneď na vyhliadke nad Sandbergom nás vítali žlté hlavičky hlaváčika jarného a dych nám vyrazil poniklec černastý a jeho bratranec poniklec veľkokvetý. Môj foťák to vzdal a tak situáciu zachraňuje vedúca zájazdu. Fotím ako o život.

Chodníkom sme pretraverzovali celé západné úbočie a za každou zákrutou objavovali ďalšie a ďalšie kytice chránených poniklecov, hlaváčikov, ale aj prvosienok, modríc, pečeňovníkov a nádherné ostrovčeky fialiek.

Výhľady do susedného Rakúska trochu kazil opar, z ktorého sa dal vytušiť blížiaci sa dážď, ale nenechali sme sa odradiť a dokonale sme si vychutnali výhľady na sútok Moravy a Dunaja, hrad Devín a puzzle rakúskych úhľadných políčok. Atmosféru dotvárali “ukecané”vtáčiky, rozkvitnuté stromy a všakovaké vône prebúdzajúcej sa prírody.

“Čerešnička na torte” nás čakala nad Devínom – sýto fialové kosatce nízke sa tlačili k sebe na úbočí. Našli sme aj zopár bledožltých, rovnako krásnych. Nádhera! Bolo nám jasné, že toto bolo to naj. Netušili sme, že deň zážitkov ešte neskončil. 

Začatočili sme smerom k vrcholu Kobyly a vošli sme do rozprávkového lesa. Vysoké hraby sa ešte len začínali prebúdzať, zato zem pod nimi bola plná života. Sýtozelená tráva a vnej všade kde sa oko pozrie ružové a biele chochlačky,  ktorých omamná vôňa sa šírila lesom.
S pribúdajúcimi výškovými metrami sa menila aj klíma a hlavne počasie. Začalo pofukovať a z rozprávkového lesa sme pomaly vystúpali až na vrchol Devínskej Kobyly. S paličkami sa nám šľapalo výborne. Sivé mraky boli už na dosah. Rýchlo sme prešli na záveternú stranu a tu nás čakalo ďalšie prekvapenie – snežienky. Tak predsa sme sa dočkali aj týchto milých poslov jari. Kvietkov už bolo pomenej, ale ešte sme si stále vedeli predstaviť o akých bielych kobercoch Evi básnila.

Spokojní sme sa vydali na cestu domov. Cestu ponad Dúbravku nám ešte príjemne spestrilo zopár laniek a štebotajúci les. Prvé vážnejšie kvapky nás zastihli až nad Karlovkou, kde sme naskočili na električku a spokojní nechali vydarený výlet doznieť. 

Už teraz sa teším, čo pre nás Evi nabudúce vymyslí

Aňa